Asi začnem tým, že sa predstavím ;) takže, som Ellka Willowa (význam si nájdite už sami=)a chodím do prvého ročníku a dúfam, že túto školu aj vychodím, takže ešte sa ma tak skoro nezbavíte. A teraz môj krátky príbeh:

Všetko sa to začalo tým, že som sa dozvedela, že som čarodejníčka.To bol pre mňa šok. Ako každé prázdniny sme sedeli u babičky v Ostrave a mali typický koláč, ktorý robí na oslavy, ťap-ťuch. Nevedela som ale, čo také je na oslavovanie. Keď mi slovami „Elka, ty si čarodejníčka!“ vyrazili dych, bola som šťastná (hoci od začiatku skorej prekvapená, vydesená ale isto nie šťastná :)) A to je začiatok môjho najšťastnejšieho obdobia života doteraz.

Problémy sa začali, keď som si mala vybrať či budem chodiť do muklovskej školy alebo do čarodejníckej. Mamina (ako žena bez akejkoľvek čarodejníckej moci) trvala na tom aby som začala chodiť na gymnázium. Ale tatino, po ktorom som zdedila tú úžasnú vec, mi dohováral aby som začala čarovanie študovať aspoň na dialku. Preto som si začala na internete hladať školy, ktoré sú dostupné na štúdium. A tak som objavila túto úžasnučkú školu so super spolužiakmi. Hneď, ako mi nahodilo stránku, som vedela, že toto je to pravé!

Hneď ako sa dalo som sa tu prihlásila, spravila prijímačky a keď mi doletela sova, že som prijatá, začala som skákať od radosti a každému som to musela povedať. Každý na to mal inú reakciu. Mamina len prevrátila očami, lebo nechápala aký to má pre mňa význam. Starší brat mi povedal, že je to strata času a že som blázon keď si beriem povinnosti navyše. Mladší sa chcel tiež prihlásiť ale ako mukel-zdedil to po mamine, sa nemohol. Aj kamoška z gymplu sa rozhodla podať prihlášku, ale na škole asi odhalili že nie je kúzelníčka a nespravila skúšky, čo mi bolo lúto. Ale aspoň ona ma chápe, jej môžem povedať :

„Elááá, dostala som jednotku!!“ ona vždy prekvapená:

„Čo? Kedy?? Veď ešte nedoniesol písomky.“

„Ale niééé…myslim z Obrany proti čiernej mágii!“„Ach ahá, tak to je super “

Spolužiaci na nás často pozerajú nechápavo, niektorých to zaujme a pýtajú sa na podrobnosti, niektorý len znechutene odvrátia zrak a myslia si, že som psychicky narušená. No ja si to už nevšímam a nesnažím sa nič vysvetlovať. Ale niekedy mi je aj dosť ľúto, že strašne málo(čo znamená, že nik) ludí z môjho okolia nie je v našej škole. Rada by som si s ním dala súboj a hlavne by som sa sama nemusela cítiť ako „čarodejník medzi muklami“. A najhoršie pohlady sú, ak mi náhodou vykĺznu divné slovné spojenia typu:

„To je horšia práca ako pitvať ropušníky!“

„Už sa mi nechce ísť pešo, metla je lepšia…“

„Už by mi mohla doletieť sova s poštou.“

A veľa ďalších, po ktorých na mňa s úžasom (alebo nechápavosťou) pozerajú a ja im s úsmevom musím pomôcť zatvoriť ústa. Ale keďže väčšina pozná Harryho Pottera, tak ako tak vedia, že my, čarodejníci existujeme, a snažia si nás buď nevšímať alebo nás pochopiť. V mojom okolí ma dá sa povedať chápu, sice som „divná“, „preskakuje mi“ a podobné veci. No nezačarujem ich predsa kvôli tomu, nie?