Nie je to tak dávno, čo som som prešla bránami tejto školy a klobúk ma pridelil k Mrzimoru. Bolo to pre mna neznáme a nevedela som, čo od toho čakať. Postupom času som sa udomácnila a tešila sa z toho, že práve Mrzimor je moj nový domov. Tak prečo potom píšem tento článok?
Odpoveď je veľmi prostá, nie je to preto, že by som nemala o čom písať, ale pretože mi chýba teplo domova–Mrzimoru, ktoré sa niekam vyparilo. Teda aspoň som si to do nedávna myslela. Ešte pred tým než som začala písať tento článok, zistila som, že si musím urobiť malý prieskum o tom, ako to vnímajú ostatní. Tak som zobrala papier a pero a rozposlala sovy po celom Mrzimore s pár stručnými otázkami. Nakoniec som sa rozhodla, že tu nič nezverejním, takže sa ospravedňujem, ak ste to očakávali. Ak stále čítate a neomrzeli vás ešte moje prázdne slová, alebo ste neodišli lebo ste nenašli žiadny obrázok, prosím, neprestávajte čítať.
Koľkokrát ste prišli do Veľkej siene a boli ste svedkom toho, ako sa iné fakulty na niečom dobre zabávajú. Koľkokrát ste mali dojem, že inde je to živšie, že najviac sa viete nasmiať s inou fakultou? Kde sú tie časy, keď mali naše večierky hromadnú účasť alebo ste chodili do koľajky a od smiechu ste nemohli popadnúť dych? Kedy sa budeme opäť hrávať na Šípkové Růženky a čakať, kým nás niekto bozkom neprebudí? Kedy budeme opäť bežať po Veľkej sieni a hľadať niekoho, kto pobozká našeho princa, pretože sa zmenil na žabu? Netvrdím, že si nevieme pomôcť, keď je zle, no len o tom to nie je.
Nováčikovia sa snažia zo všetkých síl, aby sme si ich všimli a pritom my by sme mali byť tí, čo ich vezmú za ruku a tlačia dopredu. Či nie? O veľa veciach sa len šušká, veľa vecí si len myslíte. Do kedy si chceme dookola čítať stále rovnakú rutinu ráno, na obed a večer? Ak ste došli až sem, tak vám gratulujem. Budem čakať možno U Troch a možno v koľajke, na to aby som ťa spoznala, aby som sa s tebou zabavila, aby som zapálila to, kde to len tlie. Budem tam, vždy keď sa pozrieš. Vždy keď to budeš potrebovať budem stáť za tebou. Podporím ťa v každom tvojom kroku a posvietim ti v tmách Mrzimoru.
Pre Žlutý Trimeles Nika Moons
Moc hezky napsaný článeček. Na hradě jsem to sice nezažila, ale bohužel v mudl světě ano… a hrozně smutné pozorovat jak některá přátelství blednou a vyhasínají, ať už se člověk snaží tu jiskřičku udržet jakkoli. Tomu mrzimorskému ohni však držím palce a věřím, že nějaké probuzení proběhne :)
To je tak smutný, přesto pravdivý článek… :(