Počas jarných prázdnin som zobrala nášho kolejního krysáčka so sebou na výlet do muklovskej dediny. Bol veľmi rád, že spozná zase niečo nové, a tak sa rýchlo uvelebil v mojom batohu, aby sme ho náhodou nezabudli.
Najskôr si obzeral svet z ruksaku. Stále viac vystrkoval svoj zvedavý noštek, až nakoniec vyliezol z batohu celkom a pozoroval svet radšej z náručia môjho synka.
Ale keď sme došli ku kukuričnému poľu, to už našu ochranu nepotreboval. Všetko presnoril, či mu domáce myšky nenechali aspoň jeden šúľok kukurice.
Našiel iba tento prázdny – objedený.
Cestou lesom musel Fúzik skontrolovať „tie malé biele ihličky na zelených borovicových zelených“ – inoväť. Chcel aj ochutnať mladé borovicové výhonky, ale obhrýzať stromčeky sme mu nedovolili. Radšej sme mu dali slnečnicové zrnko, čo som vyštrachala niekde vo vrecku.
Stretli sme aj „svätého za dedinou“.
Ale kde je Fúzik? Aha, tu, pri svätcových nohách. :)
A už si ďalej vykračuje cestou, necestou… kým nezačul podozrivé „mňau…“ Nebezpečný predátor, alebo iba nejaký animág? Istota je istota, Fúzik radšej rýchlo skočil do najbližšieho vrecka.
Zato doma spratal misu koláčikov skôr, ako sme mu v tom stihli zabrániť.
Letitia te Tiba