Naše milá kolejní ředitelka nám propůjčila práva na vydávání její knihy „Spomienky z Bradavic. Kniha prvá. Študentské roky. (august – november 2004)“ Budete se tedy setkávat na stránkách našeho časopisu s historií Bradavic jejíma očima na pokračování.

 

Prológ – Rozhodnutie

 

Volám sa Letitia te Tiba (čítaj Letícia te Síba). Narodila som sa na maličkom ostrove v Tichomorí na Kiribati. Detstvo som prežívala medzi ovečkami, o ktoré sa staral môj ocko, profesionálny pastier, a knihami mojej mamy o rôznych kultúrach a starobylých národoch. Pravdaže, ako každé dieťa som sa hrávala rôzne tradičné či práve vymyslené hry so svojimi kamarátmi, čarodejníckymi i mudlovskými deťmi z Kribati. Na našom ostrove totiž žije len jedna komunita, čarodejníci i mudlovia spolu.

 

Málokto cestuje do škôl mimo Kiribati, najmladšie deti sa učia všetkému potrebnému od svojich rodičov a v krúžku rabakei, kde počúvajú príbehy a legendy, ktoré im rozpráva tia rei rei. Neskôr môžu pokračovať v tzv. klasickom vzdelaní pomocou diaľkového štúdia, ktoré je na Kiribati veľmi dobre prepracované, a to na najrôznejších prestížnych čarodejníckych školách a tiež niekoľkých mudlovských (musím priznať, že tu je výber veľmi obmedzený, vlastne ide iba o zopár nižších škôl v Indonézii). Aj ja som využívala túto možnosť a získala som solídne vzdelanie. No zatúžila som spoznať krajinu, z ktorej pochádza moja mama a školu akú zažila vo svojej mladosti ona (mama je Slovenka, narodila sa a vyrastala v Československu ešte pred jeho rozdelením). Dlho zasadala rodinná rada, zvažovali sme všetky možnosti, vyberali tú najvhodnejšiu školu. Nakoniec som sa rozhodla podať si prihlášku do Školy čar a magie v Bradavicích. S veľkou radosťou som privítala sovu o prijatí, a hneď som sa aj začala pripravovať na cestu.