Prinášam vám ešte jeden príbeh z obdobia Nového roku. Tento krát venovaný našej skvelej prefektke a mojej patrónke, Vee Sophie Williams.
Bolo asi päť hodín ráno, keď som išla z Novoročnej oslavy vo Veľkej sieni. Unavene som sa vliekla studenými chodbami Hogwartského hradu smerom do mojej izby. Ešte stále som cestou stretala ľudí, ktorí sa rozprávali o tom, čo do nového roku zmenia a hlavne ako sa zmenia oni sami. Stále ma dokázalo fascinovať, že som bola asi jediná na hrade, kto nemal predsavzatie. Ale v momente, keď som uvidela moju posteľ, som to všetko pustila z hlavy.
Ráno (dobre, bola asi jedna hodina poobede) som už klasicky mierila do koľajnej miestnosti pozrieť sa, čo je nové. Čakala som všeličo. Spievajúcu Grapí, Kim spiacu v ponožkách, Nays nerobiacu úlohy a tak ďalej, ale to, čo som uvidela, by som nečakala nikdy. Pri krbe stál náš pán koľajný riaditeľ a vhadzoval doňho svoje slovníky Írčiny. Žeby mu z nás preskočilo? pomyslela som si.
„Pán Nich, čo to robíte?“ opatrne som sa spýtala, kým som sa k nemu blížila.
„No co bych dělal, slečno? Copak jste slepá?“ odpovedal mi podráždene a celkovo úplne netypicky jeho osobnosti.
To musí byť imperio! napadlo mi a rozutekala som sa nájsť niekoho, kto by pánovi Nichovi mohol pomôcť. Vlastne som ďaleko nedošla, pretože už za dverami pred koľajkou som narazila do Vei.
„Dávej pozor! A vůbec, uhni mi z cesty!“ začala na mňa kričať a hneď na to odišla.
Zostala som ako zamrazená. Moja vlastná patrónka, ktorá sa ku mne vždy správala, ako najlepšie len vedela, na mňa takmer bezdôvodne kričala. Keď som sa trochu spamätala, všimla som si na zemi Vein strieborný odznak. Musela ho stratiť, keď som do nej narazila. usúdila som.
„Vea, počkaj! Nechala si tu odznak!“ kričala som za ňou.
„Já ho zahodila schválně!“ ozval sa Vein hlas chodbou.
To bola posledná kvapka. Nedochádzalo mi, čo sa deje. Dúfala som, že vo Veľkej sieni sa to dozviem, a tak som hneď smerovala tam.
Cesta do Veľkej siene mi trvala dlhšie, ako obvykle. Nie, že by ma zdržali schody, ale bola som deprimovaná z toho, čo sa stalo, až natoľko, že sa mi zle aj chodilo. Medzi dverami do Veľkej siene sa to ale nezlepšilo. Vlastne sa to ešte zhoršilo. Bol tam taký chaos, že som sa ani neodvážila vojsť dovnútra a situáciu som pozorovala spoza dverí. Pohľad mi najprv padol na mrzimorský stôl. Väčšina mojich spolukoľajníkov sa ohadzovala jedlom, alebo sa dokonca bila. Všimla som si, že Nays trhala na kúsky svoje pergameny a vylievala atrament. Grapí popritom až príliš slušne a pokojne upokojovala situáciu, ale nikto ju nepočúval. Moja pozornosť sa ale rýchlo obrátila k modrému stolu, keď si všetci začali lámať okuliare a skandovať „Športu zdar!!!“. Z vedľajšieho stolu sa ozval plač a panický krik. Otočila som sa teda tam a uvidela som Nebelvírčanov, ako sa trasú pod stolom a z času na čas vykríknu „Ja sa bojím lietania!“ alebo „Mám strach z mačkovitých šeliem!“ a či „Trpím arachnofóbiou!“. Hluk sa neustále stupňoval, ale potom mi došlo, že jedna časť Veľkej siene je až príliš tichá. Študenti so zelenými habitmi sa mierumilovne usmievali a občas sa objímali. Pri okne stála Barbara a vyhadzovala z neho svoje plyšové žabky. Všetci sa zbláznili, pomyslela som si. V tom ku mne priletel Soptík, náš koľajný dráčik. Išla som ho vziať do náručia, no vtedy sa stalo niečo hrozné. Soptík na mňa začal chrliť oheň.
Ocitla som sa na mojej posteli. Ešte v pyžame som bežala do koľajky, aby som sa presvedčila, či je pravda to, čo si myslím. Síce sa na mňa všetci pozerali ako na blázna, ale ja som bola šťastná. Nikto sa pomocou svojho novoročného predsavzatia nezmenil. Bol to len sen.
Nakoniec by som vám rada povedala ešte niekoľko slov k tejto téme. Nemeňte sa len preto, že to od vás niekto chce alebo očakáva. A ak sa chcete zmeniť, alebo chcete niečo zmeniť, nečakajte preto na nový rok a urobte to hneď.
Patricia Baloure