premýšľala som, že už som do môjho milovaného časopisu nenapísala tak tri dni. Čo som to za zaslúžilú redaktorku, keď nenapíšem každý deň? Hrôza, ja viem… nie ako niekto iný… kto napíše raz za rok… niekto na V, ale nebudem konkretizovať :D :D. Premýšľam, milý deníček, že začnem štuchať do lenivých redaktorov, nájdem si takú peknú dlhú palicu, alebo povolám na pomoc plácačku, to už sa aspoň Soph nebude musieť sťažovať na svalovku z toľkého štuchania :D :D A už viem presne, kto bude môj obľúbený štuchací terč :D . No, ale to som už odbočila od hlavného. Tak si môj deníček predstav, ja chudák primuska mám toľko povinností a medzi ne patrí aj prideľovanie klúčov od kumbálu. Neviete si predstaviť, aké ťažké je niekomu niečo tak vzácne dať. A nemyslím len na zbierku sušených netopierích krídiel :D. A tak ja chudák na svoju zodpovednosť som musela určit osobu, ktorej zverím kľúčik. Výber nebol veľký a mne neostávalo nič iné, než ho dať Vicky. Tej malej osôbke, čo tak divo vždy pri mne poskakuje, furt mi skáče do reči… bála som sa, aby ich nestratila pri tej jej rýchlej chôdzi :D Ale budiž, kľúčik som zverila jej v nádeji, že pochopí, aké nádeje vkladám do nej. Ku kľúčikom bolo pridané aj malé kožené vrecúško, do ktorého sa majú vkladať, ale Vicky by nebola Vicky, keby hneď s kľúčikmi neodbehla a oné kožené vrecúško nezobrala :D Tak ja ich nosím pohodlne vo vrecúšku a niekto s nimi cinká, že? :D

Ale milý deníčku, to by nebolo to najhoršie. Po celodenných povinnostiach, keď som musela behať medzi našou zasadačkou a Príčnou, aby som objednala odmeny, pričom ta vzdialenosť je vhodná na maratón, dobavovala kolejné veci, kontrolovala redakciu časopisu, sa mi naskytla príležitosť skontrolovať kumbál. Keďže som zavalená povinnosťami, myslela som, že moja jediná, svetlá nádej Vicky sa o ňu pekne postará, veď nemôžem mať oči všade! :D Prišla som ku dverám, ktoré boli hrdzavé (hmm super, pred týždňom boli v poriadku, čo ta Vicky tu robí?) Otvorím dvere a pozerám, že debnička, ktorú mi tu položil škriatok – nosič, je stále tam. A to nebolo najhoršie! Do debničky už liezli myši! Zhrozene pozerám na tu spúšť. Ledva stojím na nohách, bolí ma hlava ako sv… no :D a niekto nevie odpratať jednu debnu, pekne… Niekto si celý deň vylihuje… a ja – chuderka – makám ako pes :D

Milý deníčku, prišla som na to, že si do kumbálu zaobstarám robota, ten aspoň nereptá a všetko splní s radosťou .-)