Tento příběh byl napsán na základě inspirace koberečkovým úkolem č. 45. Tak takhle si to představuje Patricia Baloure.
Musím ale říci, že historická skutečnost je trošinku odlišná. První z letošních nováčků, který vypátrá a napíše nám do redakce co nejpřesněji, jak to bylo doopravdy, získá odměnu:) (pište do sovince šéfredaktorky)
Bol raz jeden krysí tulák bez domova, ktorý sa volal Fousek. Ako sa tak túlal po krajine, nevedome vošiel do Zakázaného lesa blízko školy Hogwarts.
Keď blúdil po lese už niekoľko hodín, začal byť veľmi hladný, a tak sa obzeral po nejakom jedle. Uvidel krík s bobuľami a s veľkou radosťou k nemu bežal. Chvíľu sa na bobule pozeral, ovoniaval ich, a keď uvážil, že sú jedlé, natiahol sa na spodný konár a chcel si jednu odtrhnúť. V momente, keď jeho ústa boli už len pár milimetrov od bobule, z kríku vyletela Černožienka1 a pokúšala sa ho pohrýzť. Krysí tulák začal veľmi rýchlo utekať a Černožienka letela za ním a vykrikovala naňho „Vypadni odtiaľto! Pod tým kríkom sú zahrabané vajíčka mojich detí!“. Ale Černožienka za ním letela len kúsok, aby nestratila krík z očí, takže krysí tulák stihol utiecť. Keď už bol unavený, zastal a chvíľku oddychoval. Vôbec nevedel kde je a stmievalo sa, preto si našiel nejakú dieru v zemi a tam sa chystal na spánok. Tesne predtým, ako zaspal, ho zobudilo tiché syčanie. Krysí tulák prudko otvoril oči, presne vedel, čo to je. Had! Krysí tulák bežal tak rýchlo, ako nikdy predtým. Nemal čas obzerať sa, ale počul, že had sa s divokým syčaním plazí za ním. Bežal ďalej, ale had sa blížil stále viac a viac. Už bol od neho len kúsok, keď zrazu krysí tulák zazrel mihnutie niečoho, čo nevedel rozoznať, a hneď na to pocítil za chrbtom horúco. Vedel, že je to nebezpečné, ale bol príliš zvedavý. Zastavil a otočil sa. Tam uvidel dračie mláďa a hada obkoleseného ohňom. Drak prehovoril „Had, nechcem ti ublížiť. Uhasím ten oheň, ale odídeš a už nikomu neublížiš.“. Had odpovedal len tichým, súhlasným, ale nespokojným zasyčaním. Dračie mláďa rozohnalo krídlami oheň a had sa odplazil preč. Mladý drak prikráčal k tulákovi a povedal mu „Ahoj, volám sa Soptík. Kto si? Ako si sa sem dostal?“. Tulák odpovedal „Ahoj, som tulák. Nemám meno, domov ani rodinu. Zablúdil som sem.“. Soptík sa prekvapil „Nemáš nikoho? Tak to hneď napravíme, len mi vylez na chrbát.“ povedal. Tulák zaváhal „Kam ideme?“ povedal, kým liezol Soptíkovi na chrbát. Soptík sa pousmial „K dobrým ľuďom, ktorý ťa budú ľúbiť a budú ti rozumieť aj bez zvieracej reči. Som tu s nimi na výprave do lesa.“ odpovedal a vzlietol. Po pár minútach dorazili k deťom, oblečeným v žlto-čiernych farbách, sprevádzanými dospelou dámou. „Madam! Tam je! Soptík sa vrátil!“ vykríkla jedna zo slečien. Soptík doletel tesne k deťom a ukázal špičkou chvosta na krysieho tuláka. „Jéj, to je krysa! Necháme si ju?“ potešila sa ďalšia. „Jedno koľajné zviera nám chýba… Páči sa mi. Vymyslite mu meno a necháme si ho.“ s úsmevom oznámila najstaršia slečna. Dievča, ktoré sa očividne nebálo, vzalo do ruky tuláka a povedalo „Má nezvyčajne dlhé fúziky, čo tak Fousek?“.
A tak si mrzimorskí študenti z výpravy vzali nielen nové skúsenosti, ale aj nového koľajného priateľa Fouska.
1 – Běhnice