Leto sa začalo a s ním už klasické horúčavy. Preto je vhodný čas urobiť rozhovor s tým koľajným zvieratkom, ktoré nás ohrievalo po celý rok a teraz má zaslúžené voľno. Zoznámme sa bližšie s dráčikom Soptíkom.
Nebolo vôbec ľahké ho k rozhovoru dostať. Nájsť ho síce nebol problém, veď ako jediné žlté zvieratko lieta po koľajke (teda, ak nepočítame Chrisa), ale presvedčiť ho, aby zosadol a chvíľu obsedel, to bol teda oriešok. Avšak nakoniec sme sa s trochou podplácania dobrotami dohodli.
Pat: Tvoj pôvod je vskutku záhadný. Nikto poriadne nevie, odkiaľ si sa vzal, ale časom sme zistili, že zostávaš navždy mláďaťom. Vieš nám o sebe povedať viac?
Soptík pokrútil hlavou a poukázal nosom na plný tanier na vedľajšom stole.
Pat: Ty sa teda nehanbíš… – Pokrútila som hlavou a posunula k nemu tanier. – A teraz nám už o sebe niečo povieš?
Soptík pokrčil plecami, akože on vážne nič nevie.
Pat: Tak inak. Meno si zdedil po prezývke Sophie Glis Glisovej, jednej z najvýznamnejších žltých v histórii, okrem iného aj najúspešnejšej šéfredaktorke Žltého Trimela. Práve Vendy (Vendesousa Asio Otusová) ju prezývala Soptíkom. Čo ti prinieslo toto hviezdne meno?
Soptík hrdo vypäl hruď, zaletel si do pelechu po starší výtlačok Trimela a ukázal mi článok, v ktorom sa písalo o jeho slávnej kapele.
Pat: Áno, áno, zdá sa, že si na ceste k rovnakej sláve. – Zasmiala som sa. – Študenti Živlovej mágie a iní znalci vedia, že Mrzimor je koľajou zeme. Ty si však našim jediným koľajným zvieraťom, ktoré zemité nie je. Snúbi sa v tebe oheň a vzduch. O tom, že k nám patríš však nie je pochýb. Čím myslíš, že to je?
Soptík prežúvajúc rezne, ktorými som ho uplatila, sa na mňa pozrel pohľadom, akoby odpoveď bola očividná. A ona naozaj bola. Veď jedol ako Andy, lietal ako Chris, rozdával hrejivé objatia ako Kim a bol maličký ako… Alba. Je stelesnením Mrzimoru.
Pat: Už tomu rozumiem. – Usmiala som sa a pohladila ho po medzi rožkami, ktoré má zas po mne. – Vyjdime však z koľaje do celého hradu. Motto Hogwarts znie: „Draco Dormiens Nunquam Titillandus“ teda „Nikdy neštekli spiaceho draka.“ Už ťa niekedy niekto v spánku pošteklil? Ak áno, čo sa potom stalo?
Soptík prikývol, no miesto nahnevaného výrazu, aký som od neho čakala, sa zvalil na chrbát a začal sa smiať, až mu z nosa a úst šľahali plamienky.
Pat: – Rozosmial ma. – Zdá sa, že teba naozaj nič nerozhádže. Máš nejaký odkaz pre čitateľov na záver?
Soptík sa potešil a z pelechu mi priniesol ručne vyrobený lístok na jeho koncert. Ako miesto a čas však stálo: „Kdekoľvek a kedykoľvek budete chcieť.“
Takže rozhovor so Soptíkom sa nám končí s hudbou v srdci. Na tú treba pamätať. Teším sa na vás zase nabudúce s ďalším členom mrzimorských zvierat :)
Patricia Baloure