Prišiel deň, ktorého som sa obávala už od začiatku tejto série článkov. Čas na to, aby som ja, arachnofobik, urobila rozhovor s pavúkom Jožinom.

Posadila som sa do kresla v koľajnej miestnosti a rozhliadala som sa naokolo. Dúfala som, že keď sa budem dosť dlho tváriť, že Jožina hľadám, tak sa Andymu budem môcť vyhovoriť, že som ho proste nemohla nájsť, a preto článok padá. Náš koľajný pavúčik ale asi vycítil príležitosť na publicitu (alebo je čitateľom Žltého Trimela a dočítal sa, kto v článkoch ešte chýba) a o chvíľu sa na nitke pavučiny spustil zo stropu priamo pred moju tvár.

Pat: Ááá! – Vyskočila som na nohy so srdcom až v topánkach. – Jožin! Že so mnou urobíš rozhovor?

Jožin sa spustil až na stolík a urobil pár krokov ku mne.

Pat: T-t-takže… Do koľaje ťa priniesla naša dušica Grapí a vlastne tomu oproti ostatným koľajným zvieratkám Mrzimoru nie je tak dávno. Ako ste sa s Grapí stretli?

Jožin natiahol pavučinu medzi fľašami a čosi do nej začal tkať. O pár sekúnd sa ukázalo veľké B. Brno? Bratislava? Británia? Nie, na pavučinu napísal slovo „Bažiny“. Potom sa pomocou pavučiny vyšvihol na moje plece, aby mohol zhodnotiť, či z môjho uhlu pohľadu nápis dobre vidieť.

Pat: Uáá! – Omdlela som. –

Jožin pohotovo uskočil. Pozrel sa na mňa, či som v poriadku, ale nevedel to určiť, preto ma obviazal pavučinou a začal ma ťahať smerom k východu z koľajky. Zamieril cez hradné chodby a míňal študentov akoby nič.

Pat: – Omámene som nabrala vedomie, pozrela som sa, čo sa to so mnou deje, a pri pohľade na Jožina som opäť omdlela. –

Okoloidúci študent 1: Čo to ten pavúk robí?

Okoloidúci študent 2: Nestrachuj sa, Pat sa hráva so zvieratami neustále.

Jožin ma dotiahol až na ošetrovňu, kde ma počkal, kým ma madam Oresta uložila do postele a vyšetrila ma.

Pat: – Zobudila som sa a uvidela môjho pavúčieho záchrancu. –

Patricia Baloure se počůrala.

Jožin sa riadne rozbehol svojimi ôsmymi nožičkami a do pol hodiny sa vrátil ťahajúc za sebou môj mrzimorský denník. Vytiahol ho až na nočný stolík po mojej pravici. Otvoril ho a pavučinou začal písať priebeh nášho rozhovoru. Šťastie, že v Mrzimore máme aj čierne stránky.

Pat: Ďakujem za pomoc, Jožin. – Pokúsila som sa o úsmev. – A nezabudni na záverečný odkaz pre čitateľov Trimela, prosím.

Jožin sa na mňa otočil a na odkaz si vyhradil celú stránku.

Milí čitatelia, Jožin teda ukončil jeho nezvyčajný rozhovor s krásnym posolstvom, že by sme mali rozdávať úsmevy a šťastie vždy, všade a všetkým. Týmto sa zvieratková séria koľajných rozhovorov končí, čo znamená zase viac priestoru pre iné články z môjho brka.

Do čítania,

Patricia Baloure