Šla som po ulici, už ani neviem, či to bolo v Prasinkách, alebo niekde na Slovensku. Bola zima, zasnežený celý kraj i cesta, stmievalo sa. Na oblohe vychádzali prvé hviezdy. Na cestu som videla dobre, biely sneh dostatočne zosilňoval chabé svetlo odchádzajúceho dňa.

 

Odrazu vidím na ceste predo mnou svetielko, malý fliačik cesty bol osvetlený. Pozerám odkiaľ to svetlo vychádza, ale okno blízkeho domu bolo zastreté. No pri bližšom pohľade som si všimla že záves tak celkom neprilieha, povedľa neho, celkom na krajíčku prechádza úzky pásik svetla von.

 

Prišlo mi na myseľ také prirovnanie, my ľudia sme často ako to okno. Snažíme sa ukryť, čo sa v nás skrýva, no aj tak sa často nájde kúsoček miesta, kadiaľ lúč svetla z našej duše prenikne von. A to je dobre, môžeme si tak navzájom odovzdať čosi zo svojho tepla a svetla.