5. kapitola
Bratislava, alebo lepšie Prešporok, bol ojedinelým miestom na zemi. Bolo to jedno z mála miest, kde nažívali vo vzácnej zhode priateľstve a vzájomnosti ľudia rôznych národností, vierovyznania a rasy… Ešte v dnešných časoch sa v Bratislave zachovali niektoré pamiatky, ktoré nielen dokazujú spolužitie mudlov a čarodejníkov ale dokonca aj také ktoré v mudlovskom svete doteraz slúžia čarodejníckemu obyvateľstvu.
Aj bratislavský Čumil a jeho kanál patria medzi čarodejnícke objekty. Poviem vám niečo z histórie jeho „narodenia“.
V lete 1997 sa hodne hovorilo o obnove bratislavskej pešej zóny. Ako to už býva, o čom sa veľa hovorí, to sa zaručene dostane do uší skutočnému zvedavcovi, aj keby na opačnom konci sveta býval. A tak nečudo že na mudlovskú bratislavskú pešiu zónu bol zvedavý aj Kurio Schaulust Zvedavý. Zháňal sa po informáciách, a prečítal naozaj všetko, čo sa o pešej zóne popísalo, ale jeho zvedavosť aj tak nebola uspokojená. Chcel vidieť na vlastné očí novovydláždené ulice a nové kaviarničky. Preto sa rozhodol, že si v noci vyjde na prechádzku do mudlovského sveta. Nepočítal však s tým, že v novej pešej zóne sa mudlovia pohybujú o čosi dlhšie, ako za čias minulých. A tak, práve keď prechádzal bránou medzi čarodejníckym a mudlovským svetom (ide o známy kanál na križovatke ulíc Rybárska brána, Panská a Laurinská), priblížila sa asi 20 členná skupina rakúskych turistov.
Kurio o tom hovorí: „To mi verte, ostal som riadne
vyplašený. Každý o mne vie, že som skôr plachej povahy, a s mudlami nemám vôbec žiadne skúsenosti. Bol som hotový….“
vyplašený. Každý o mne vie, že som skôr plachej povahy, a s mudlami nemám vôbec žiadne skúsenosti. Bol som hotový….“Kurio v tej rýchlosti aj zabudol, že si pre prípad núdze zobral neviditeľný plášť. „Vlastne keby som si naň aj spomenul, už nebolo času nasadiť si ho, všetci tí mudlovia sa pozerali rovno na mňa. Normálne som od hrôzy skamenel. Nemohol som sa ani pohnúť. Aspoň že som požil bronzovýzorový elixír, dal mi ho kamarát, keď som sa vybral do sveta mudlov.“
Tú noc prečkal Kurio skoro celú v kanále, bál sa aj pohnúť. Keďže ho v tejto polohe videlo hodne mudlov, aby nespôsobil rozruch, pri svojom odchode vyčaroval svoju podobizeň, a túto umiestnil do kanála, presne na miesto, kde predtým stál. Ešte aj v súčasnosti sa niekedy vtelí do jej plášťa pozerá sa na korzujúcich bratislavčanov.
„Mám rád leto, mám rád Bratislavu, mám rád mudlov… mám rád život. Tak prečo by som tam nechodil?“
Ba čo viac, zo svojej sochy urobil výnosný obchod, za 5siklov ju prenajíma iným ostýchavým čarodejníkom, zvedavým na korzujúcich mudlov.
Mudlom sa Kuriova socha tiež zapáčila, a to až natoľko, že po celom bratislavskom Starom meste rozmiestnili viaceré podobné „sochy v pohybe“.