Pondelok,12.decembra a ja vďaka mojej chorobe som nemohla ísť na vyučovanie a ako každého poctivého študenta či žiaka, ma to pravdaže nesmierne potešilo. A tak sa začal deň bez školy. Zobudila som sa a plná očakávania som sa rozhodla že volný deň strávim vo Velkej sieni. Prišla som, sadla som si za krásne žlto-vianočne vyzdobený mrzimorský stôl a pustila sa do chutnej vianočky s maslom, môjho oblúbeného Vianočného jedla.
Akurát dnešný deň sa študenti rozhodli nevynechať školu a tak som tak sama clú pol hodinku sedela a čakala, kým príde nejaká živá duša. Z dialky som počula ťukot topánok. Srdce mi radosťou podskočilo.
„Konečne niekto!“ štastne som si pomyslela.
„Ahoj“ povedala Katka Magická, ktorej patrili tie vzdialené kroky a s velkým tmavými kruhmi pod očami sa posadila za zmijozelský stôl.
„Čauky Kati, prečo niesi na vyučovaní?“ spýtala som sa a pribehla som si sadnúť k ich stolu hoci ma nikto nepozval.
„No, já jsem chorá, takže sem nešla na vyučování, jak koukám, ty taky.“
„No ano, podarilo sa mi to chytiť na tom vašom zápase vo famfrpále keď ste hrali s profesormi.“ Povedala som skoro bez hlasu.
„Ach ten, jo jo, vím…Mám pro tebe dobrou správu! “ Povedala nadšene Katka.
„Čo sa deje? No hovor!“ nedočkavo som chcela počuť novinku.
„Neodcházim ze školy, můžum tu ještě zůstat.“ (Katku chceli rodičia dať na inú školu)
„Jééé, to je úžasné.“ A tak sme ďalej pokračovali v našom rozhovore a až po ďalšej polhodinke sa do velkej siene prihrnulo pár ľudí.
ko vždy, bez pozdravu ale s širokým úsmevom na tvári veselým krokom prišiel pán Werewolf a sadol si za učiteľský stôl.
„Dobrý deň.“zdvorilo som sa s Katkou pozdravila. Pán Werewolf nám na to odpovedal ďalším žiarivým úsmevom. Ďalším človiečikom bola Morgiana Jarwinská, ktorá si k nám prisadla. Začali sme všetci spolu debatovať (až na pána Johna, ktorý na niečom usilovne pracoval) a ani už neviem ako, dostali sme sa k slovenčine.
„Tak já sa pridám a budeme sa učit.“ Povedala s trochu smiešnym prízvukom Morgiana.
„Tak to já se raději nebudu strapňovat. Ja rozumím ale mluvit raději ne.“
„Já sa pridám.“povedal s úsmevom a nie veľmi dobrou slovenčinou pán John.
„Vy viete Slovensky??“ prekvapene som sa spýtala. Dozvedela som sa, že pán Werewolf býval 4 roky na Slovensku poblíž Bratislavy a až potom sa presťahoval do Čiech.
„Základy mám, ale potrboval bych učitelku.“ Povedal, a ja ako pomocichtivá študentka som sa ponúkla:
„Tak ak chcete, ja vám s tým kľudne pomôžem.“
„Ehm…ehmm..“ s odsudzujúcim a prísnym pohladom na nás pozrela Merrisa Newmanová a nesúhlasne pokrútila hlavou(teraz neviem či nad tým, že som sedela pri ich stole, alebo preto, že som chcela pomôcť pánovi Johnovi so slovenčinou).
„Co je slečno Merriso?“ s láskou v očiach sa jej opýtal pán John.
„Ja vám seženu starou, ošklivou doučovatelku.“povedala Merrisa a hneď všetci vedeli čo je vo veci.
„Ale já bych raději mladou a hezkou.“ Povedal so smiechom pán John.
„Tak to já vím!“urazene povedala Merrisa a odpochodovala z Velkej siene.
„Tak, kde sme skončili?“ znova sa otočil pán John s otázkou na mňa.
„No, nemám kvalifikáciu ale niečo vás naučím hádam, budem vás opravovať. Tak a odteraz už len po Slovensky!“zavelila som.
„Tak dobre, ale opravujte mňa.“
„Nevraví sa to „mňa“ ale „ma“.“povedala som.
„Áno, pravdaže.“povedal s vtipným,ale vážne vtipným prízvukom pán John. A tak sme začali všetci traja(ja, Morgiana a pán John) hovoriť rozne vci (niekedy boli dosť odveci) po slovensky. Prerušil nás až príchod žlto-oslnivej fakultnej riaditeľky madam Leti.
Áá, počujem, že učíte kolegov po Slovensky.“ Povedala a venovala mi jeden zo svojich žiarivých úsmevov.
„Áno, aspoň sa o to snažím.“povedala som a pozrela som sa smerom k pánovi Werewolfovi.
A tak sme pokračovali v krásnej, sice niekedy dosť počeštenej slovenčine. Párkrát sa aj madam Leti zasmiala na priveľmi mäkkej výslovnosti Morgiany a pána Johna. V to doobedie som bola hádam najšťastnejší človiečik na Zemi (a nie kvôli tomu,že som nemusela ísť do školy ;)). Celá naša „lekcia slovenčiny“ skončila, keď si pán Werewolf spomenul, že má veľa práce a tak utekal späť k profesorskému stolu a tváril sa smutne a mrzuto. Neskôr sme sa dozvedeli, že sa mu stratili dáke dokumenti od ktorých nemal kópie alebo také niečo a slečna Merrisa sa na tom škodo radostne smiala. Poobede som si porobila pár úloh, pravdaže v slovenčine. Som šťastná, že na českej škole sa môžu robiť úlohy, semináre a súťaže v slovenčine. Asi by som nezvládala robiť všetko v češtine, to by potom asi mňa museli niektorí doučovať. ;)