Celý tento príbeh sa začal deň pred Vianocami, takže 23. decembra. Vonku krásne snežilo a ja som sa nemohla dočkať na Štedrý večer a kopu darčekov. Vtedy som ešte nevedela že to budú Vianoce, na ktoré do konca života nezabudnem.

 

V podvečer, keď sme dojedli večeru, som sa vybrala hore, do mojej útulnej izby, a chvílu som pozorovala ,ako veľké snehové vločky padajú na moje strešné okno. Aj keď som sa pozrela von balkónom, som mohla vidieť nádhernu hru prírody. Práve som balila Vianočné darčeky, keď som počula divné škrabkanie a ťukotanie. Pozrela som sa smerom k oknu. Za oknom stála žena, ktorá pripomínala buď veľmi mierumilovnú ježibabu, alebo nepodareného škriatka. Mala oblečený zeleno-červený oblek a vyzerala smiešne. No ja som nemohla uveriť vlastným očiam, a tak som si ich poriadne pretrela, a keď som ich znova otvorila, za oknom som nevidela ani živú dušu. Pomyslela som si, že to bola halucinácia z toho, že som sa moc najedla, alebo z únavy. No ja som to brala dosť vážne, a tak som rýchlo bežala dole k ostatným z rodiny, a pritom som brala schody po dvoch, div že som si nezlomila nohu. Keď som celý príbeh porozprávala pri krbe sediacej rodinke, môj dedeček zistil, že niesom normálna. Pravdupovediac, nemyslel si to len on. Všetci sa ma snažili presvedčiť, že som videla len nejaký tieň a za nič nechceli pochopiť, že to čo som videla nebol prelud. Predsa nemohol byť červeno-zelený veľmi živo sa podobajúci tieň za mojím oknom!?! Niesom neaký bojko, no to, že som na svojom strešnom okne vdela veľmi zvláštnu žienku, vo mne vyvolalo isté obavy. Rozhodla som sa na ten zvláštny prízrak moc nemyslieť a ísť sa poriadne vyspať, aby som bola na ďalší večer fit.

 

Na Štedrý deň ráno nebolo dvor ani vidieť pod množstvom snehu a, na moje veľké prekvapenie, zdesenie alebo ako to nazvať, pod veľkým množstvom darčekov!

 

„Ako? Čo? Čo to znamená??“ začala som sama pre seba koktať, keď som sa pozrela von balkónom a videla som dvor, kde sa na bielej snehovej prikrývke povaľovali darčeky rôznych veľkostí a farieb. Dlho som nebola schopná sa pohnúť z miesta. Znova, tak ako včera som neuveriteľne rýchlo zbehla dole schodami až do kuchyne, kde ostatní členovia rodiny raňajkovali. Žalúzie boli zatiahnuté.

 

„Mami!Tati! Videli ste to??Ako je to možné? Čo-čo sa to deje?“ vyjachtala som so zrýchleným tepom a roztraseným hlasom.

 

„Lenka, upokoj sa. O čom to hovoríš?“ povedala až veľmi pokojne mamina a pritom nezdvihla oči od natierania vianočky chutným ríbezlovým džemom.

 

„No predsa tie darčeky!“ netrpezlivo som povedala a začala som prešlapovať z jednej nohy na druhú.

„Ale veď darčeky prinesie Ježiško až večer.“ Povedala mamina a s úsmevom sa na mňa pozrela. Šokovala som svojich rodičov tým, že som vyhlásila takýto zhluk viet dokopy neuveritelnou rýchlosťou:

 

„Ale prestaň!Všetci tu vieme, že Ježiško darčeky nenosí. Ale tie darčeky na dvore. Kto ich tam dal? Veď ich tam je aspoň sto!“ Najskôr sa mamina pozrela na tatka, potom na dedka a s otvorenými s obavami v očiach a pomaly začala:

 

„Aké darčeky? Lenka, niesy chorá? Poď sem, skúsim, či nemáš teplotu…“

 

„Prestaň!!Ja niesom chorá! Odtiahnite žalúzie a uvidíte že sú tam…je ich veľa..“ Otec sa postavil, a otočil žalúziami. NIČ! Na dvore boli hrudy snehu no ani stopa po nejakých darčekoch. Ja som začala byť ešte viac nervózna ako večer.

 

„Ale…ale..“ na nič iné som sa nezmohla a so zmätenými myšlienkami som vybehla do mojej izby kde som sa až po uši zakryla paplónom a v hlave sa mi preháňalo vela myšlienok. To teplo mojej milovanej postielky ma upokojovalo a otupovalo mi zmysly. Z driemania ma zobudilo divne ťukanie, klopkanie a iné podivné zvuky. Tie zvuky boli zvláštne a ja som nedobrovolne a ospalo vstala a šla sa pozrieť odkial vychádzajú. Prekvapilo ma, že to boli zvuky zo strechy. Nahnevane som otvorila strešné okno a v dojme, že to bude môj tatko na streche a bude zhadzovať sneh, som sa s nahnevaným výrazom postavila na stoličku otočila a už som chcela začať vravieť o tom, ako ma zobudil,ale ten pohlad, čo sa mi naskytol, ma dokonale prebral,otvorila som ústa do korán a na nič som sa nezmohla.

 

Na mojej streche stálo asi sedem sobov a boli zapriahnuté do veľkého červeného koča, v ktorom sedel starý,usmievavý chlapík s červenými lícami a nosom a huňatou bielou b radou, ktorá mu ležala na vypuklom brušku. Neverím na Ježiška, Mikuláša ani iné „rozprávkové“ bytosti, ale to čo som videla mi vyrazilo dych. Spamätala som sa až vtedy, keď na mňa prehovoril:

 

„Ahoj Lenka, neboj sa ma,ja niesom žiaden strašiak, som len Mikuláš.“ Povedal to takým tónom, ako kebyže som zvyknutá deň čo deň stretávať Vianočného chlapíka na mojej streche.

 

„Eeerr…noo…ja sa nebojim ale noo…“ začala som koktajúc a ešte stále som to nemohla-nechcela pochopiť.

 

„Chcem ťa zobreť na Severný pól a ukázať ti to, kde žijeme, pracujeme a vlastne všetko, tak ideš??“ zase sa ma s úsmevom spýtal.

 

„No tak dobre.“ Neodmietla som ponuku. Nemotorne vystúpil a pomohol mi sa dostať na strechu, spolu sme nasadli do saní.

 

„Hijooo!!Ho ho ho!!“ skričal a začal sa smiať, švihol uzdami a vzlietli sme! Bol to úžasný pocit. Asi po desiatich minútach sa ma spýtal, že či viem kto je a prečo prišiel. Ja som rozdrkotanými zubami od zimy odpovedala:

 

„Nno vvvieeem kto ste, ale pppreeečo ste prrišli tak to aani nettušiim.“

 

„Jeminkote! Veď nemáš ani bundu!Na,tu máš môj kabát, je teplý.“ Povedal a s úsmevom mi podla jeho červený huňatý kabát a v chvíli, ako som si ho dala, ma zalialo teplo.

 

„No, takže teraz ti poviem prečo som prišiel. Každý rok si vybereme jedno dieťa, ktoré prestalo veriť v Ježiška a presvedčíme ho,že sa mýli. Tento rok padla rada na teba.“ Ja som na neho pozerala s vypúlenými očami a nechápala som. Po tomto výrok ostal ticho a kedže mňa vôbec nič nennapadlo, bola som tiež ticho. Asi o hodinku sme dorazili na miesto, ktoré bolo celé zasnežené a po tom snehu skákali malí mužíci a žienky, ktoré sa podobali na to stvorenie, ktoré som minulú noc videla v mojom okne.

 

„Aha! Takže to nebol výplod mojej fantázie!“ skríkla som radostne.

 

„Ano, to bola naša najspolahlivejšia škriatka a mala sa uistiť že si doma. No ale ako nám povedala, ty si sa jej asi zlakla..“ zas povedal veľmi milým hlasom a usmial sa na mňa.

 

„Tak a teraz sa tu poprechádzaj, máš na to celý deň, a tu je Fábius, to je škriatok, ktorý ťa tadeto prevedie“ povedal a ukázal na milo vyzerajúceho malého škriatka.

 

Celý deň som sa prechádzala, prechádzala a obzerala som si darčeky, ich vyrábanie a podobné veci. V jednej časti boli elektronické darčeky, ďalším darčekom boli zvieratká, rôzne hračky, sladkosti, oblečenie…Nevychádzala som z údivu. Po dni behania z miestnosti do miestnosti som unavená sadla za stôl, pri ktorom sa vyrábali mašinky a autodráhy.Prišiel ku mne Mikuláš a dal mi malého Mikulášika so slovami:

 

„Toto si zober na pamiatku.Aby si na nás nezabudla“ dopovedal a zas pridal svoj úsmev.Ja som poďakovala a zaspala som. Snívalo sa mi ako letím letím a potom som ucítila jemné žďuchanie.

 

„Lenka vstávaj!!“ už som sa tešila, že znovu uvidím usmiatu tvár Mikuláša ale zmýlila som sa. Nadomnou sa skláňala hlava maminy a v úsmevom mi oznamovala že som prespala celý deň a že je čas večere. Nechápavo a rozospato som sa pozviechala, obliekla a rozmýšlala nad tým, čo sa mi pravdepodobne iba snívalo.Začala som si stlať periny a ako som ich natriasala, na zem spadol maličký darček. Prekvapene som sa zohla zdvihla odbalila a s nemým úžasom som pozerala na malého Mikulášika, ktorý bol navlas taký istý ako Mikuláš, ktorého mi dal ten chlapík v mojom sme. Nebol to sen? Bol to sen? Bola som zmätená.Čo to vlastne bolo?? To je otázka na ktorú si neviem doteraz odpovedať.No jednoznačne to boli prvé Vianoce, na ktoré nezabudenam ani keď budem stará babka so sklerózou. Nikdy.

 

Použito do soutěžeVánoční příběh