Les mi chýbal už od chvíle, čo som prekročila múry tejto školy. Je to tým, že celý doterajší život som prežila uprostred lesa – doma na kopci menom Vampíl. Ale dnes, po takmer dvoch mesiacoch pobytu na hogwartskej škole sa mi podarilo dostať sa aspoň na chvíľočku do Zakázaného lesa. A zistila som, že sú medzi nami aj takí, ktorí ešte nikdy v lese neboli – čo teda nijako neviem pochopiť. Pre nich (a nie len pre nich) som si pripravila tento článoček o tom, ako to v našom Zakázanom lese vyzerá. Alebo presnejšie, aké to bolo na výprave, ktorej som sa zúčastnila.
Vošla som do veľkej siene práve včas. Už medzi dverami som počula zvučný hlas slečny Jocelynn ako vyzýva záujemcov o výpravu do lesa o zaslanie príspevku. Neváhala som, a vložila svojich 5 srpcov do vrecúška na nohe mojej Marhulky (sovy) s odkazom, že o výpravu naozaj veľmi stojím. Ako by aj nie, celý život som prežila v lese, a teraz som už takmer dva mesiace zavretá za múrmi hradu. Takmer som neverila vlastným ušiam, keď slečna Firth vyhlásila: „Ďalšími členmi výpravy sú slečny Drachma Ichtys, a Aki san Marino.“ Od radosti som poskakovala celou cestou k lesu. Takmer som pretrhla potvrdenú vstupenku na polovicu, ako sa mi triasli ruky od vzrušenia.
Po vstupe do lesa som sa ho nevedela nabažiť. Plnými dúškami som vdychovala čerstvý lesný vzduch, objímala a hladkala som stromy, vďačne som sa obzerala po tvoroch, aké žijú aj u nás na Záhorí. No mnoho „známych tvárí“ som tu nevidela. A keď som sa dotkla prvého stromu, jeden starší nebelvírsky študent na mňa skríkol: „Pozor na ten strom!“ Radšej som hneď ruku odtiahla a spýtala som sa sprievodkyne na dovolenie. Tá povedala, že si ho smiem pohladiť, vraj väčšina stromov je priateľských a tak som sa predsa len opatrne a láskavo dotkla jeho kôry. No to už sa skupina vydala na pochod, a ja som sa rozbehla za ostatnými.

Po krátkom pochode sme sa dostali k skalnej pukline a vedúca výpravy rozhodla, že si tadiaľ skrátime cestu. Najprv sme si zopakovali vodné kúzlo (akoby som ho niekedy predtým zvládla!) a s prútikmi pevne zovretými sme sa vydali do jaskyne. Tiež som zvierala svoje čarovné špáradlo (hoci o úspešnosti svojho prípadného pokusu o kúzlenie som naozaj vážne pochybovala) a v duchu som si stále opakovala “ Aquamenti, aquamenti….“ Keď skupinka odrazu zastala a k nám sa rozbehol malý ohnivý tvor, všetci sme na povel sprievodkyne vykríkli pripravenú formulu…. a pod spŕškou vody sa ohnivý mužík zmenil na neškodnú kôpku uhlia. Bola som náramne hrdá na svoje prvé kúzlo, pretože aj z môjho špáradla vystreklo zopár malých kvapiek vody. A moja radosť ešte stúpla, keď som videla, že môj úspech ocenila aj sprievodkyňa. Počas prechodu skalnou puklinou na nás ešte niekoľkokrát ohniví mužíci zaútočili, ale podarilo sa nám šťastne sa dostať na druhú stranu. Zranení si ošetrili popálenú tvár zázračne účinnou mastičkou od slečny sprievodkyne a pomaly sme pokračovali v ceste.

Keď sme sa pozorne rozhliadli okolo seba, uvideli sme na čistinke pod nami tancovať víly. No ich tanec netrval dlho, o chvíľku ich rozohnali tvory, aké som ešte nevidela. Prileteli na mohutných čiernych havraních krídlach, ale tvarom i ladnými pohybmi pripomínali skôr veľkú mačkovitú šelmu. Slečna Jocelynn nám vysvetlila, že sú to jej miláčikovia, kríženci čiernej pumy a havrana. Kočičáci, ako ich volala boli naozaj pôsobiví. Ich ladné pohyby, hebká kožušina, bystré oči a ostré zuby… okamžite som sa zamilovala. Bola som šťastná, keď nám sprievodkyňa podala kúsky mäsa, ktorými sme ich mohli nakŕmiť. Určite som mala trocha obavy, či si tá veľká mačka nepomýli s potravou aj moju ruku, ale keď som videla, ako sebaisto strká slečna Jocelynn svoju ruku do papule jedného z jej miláčikov a škrabká mu podnebie, strach sa takmer celkom rozplynul. Môj kočičák si s chuťou odhryzoval z ponúkaného mäsa a ja som ho zatiaľ hladila po hlave a škrabkala za ušami. Po chvíli sme zvieratá odviedli k neďalekému rybníčku. Len teraz sa ukázali v plnej kráse. So zatajeným duchom som pozorovala ich veselé šantenie vo vode. Vôbec mi nevadilo, že som mala vlasy celkom mokré, ako ma oprskali keď veselo naskákali do vody a takmer som ani nezbadala, že Aki z nebelvíru skončila v jazierku tiež.

Keď sme sa dosť vynadívali na tie krásne stvorenia (teda niektorí, ja som na nich mohla stále oči nechať), pobrali sme sa kúsok do lesa, či nenájdeme dáku drobnosť, čo by sme si mohli odniesť so sebou. Podarilo sa mi nájsť krásny exemplár šťaveľa (Rumex obtusifolius) a slečna sprievodkyňa mi ho dovolila odtrhnúť. Hneď som si ho dala vylisovať do herbára, takže mám na výpravu aj pamiatku. No Filius našiel len starú ponožku (myslím, že si ju tiež schoval na pamiatku ;).

Na chvíľku sme sa ešte vrátili ku kočičákom a pozorovali ako pod vodou vypúšťajú bublinky. Iní sa už s rozprestretými krídlami vyhrievali na slnku. Posledné pohladenie, žiadostivý pohľad… a už sme nastúpení čakali, až nás slečna Jocelynn teleportuje naspäť k hradu.

Tak, to bola moja prvá návšteva Zakázaného lesa. Už teraz sa teším na ďalšie, či už v spoločnosti sprievodcov, alebo s učiteľom predmetu Taj lesa a jeho života.